Poznáte slovenskú umeleckú scénu? Ak nie tak sme pre Vás pripravili krátky rozhovor s reprezentantmi. Každý mesiac iný umelec. Tento mesiac sme sa spýtali akademického maliara Martina Augustína.
Čím ste chceli byť v detstve?
Ja som vyrastal od malička v tvorivej pracovnej atmosfére mojej mamy Boženy Augustínovej, ktorá bola výtvarníčka. Brat Andrej a ani ja sme v podstate neuvažovali nad iným povolaním ako byť výtvarníkom. Vôňa farieb, množstvo štetcov, farieb, kníh o umení a umelecké prostredie bolo určite tým, čo ma formovalo v mojom budúcom smerovaní.
Odkiaľ čerpáte inšpirácie?
Mám rád krásu. Mám rád krásne, môjmu srdcu a duši zrozumiteľné veci. Pre mňa je veľmi dôležité, aby obraz mal nielen obsah, ale aj dušu. To je niečo, čo sa ťažko popisuje, ale o to ľahšie sa cíti. Medzi obrazom a človekom by nemal byť prostredník, ktorý vysvetľuje, alebo napomáha lepšiemu porozumeniu. A pre mňa sú podstatné základné veci a jednou z nich je aj krása. Rád vo svojej práci stvárňujem ženy a snažím sa im vdýchnuť dušu. Cítim sa ako pútnik, ktorý ide svojou cestou, vníma, nasáva, počúva, a snaží sa to všetko dostať do obrazov. Všetko krásne.
Aký je Váš názor na slovenskú umeleckú scénu?
Myslím si, že môj názor na umeleckú scénu nie je dôležitý. Dôležité ale je, že slovenská umelecká scéna sa nachádza v dobe a v prostredí slobodnej tvorby. To je najdôležitejšie. Jej rozmanitosť názorov. Snahy presadiť sa a presadiť aj svoj pohľad na svet prostredníctvom svojich diel.
Váš názor na rámovanie Vašich diel?
Medzníkom v rámovaní mojich obrazov bola návšteva v Paríži, kde som u pani Majky Rothenbuhler -Korcovej videl dokonale zarámovaný môj obraz. Rámovať ho dala v rámarskej dielni, ktorej história siahala do 19. storočia. Rám bol veľmi jednoduchý, pozlátený plátkovým zlatom a mal v sebe nostalgickú patinu. Veľmi vyzdvihol samotný obraz. Vtedy som si uvedomil, že v jednoduchosti je skutočne krása (to platí stále) a od tej doby som hľadal v Bratislave a vo Viedni podobnú možnosť rámovania. Nakoniec už dlhý čas rámujem svoje obrazy u pani Virágovej, u ktorej sa moje predstavy najviac blížia parížskej spomienke.
Aká bola najzvláštnejšia prosba pri Vašej tvorbe na zákazku?
Asi paspartovanie do dvoch či troch paspárt súčasne, odlíšené boli len jemným farebným tónom. Ako rada hovorí moja manželka Daniela – tón v tóne. A tiež rámovanie do viacerých rámov súčasne.
